9 dní na Filipínach

Na Filipíny som priletel 12.septembra okolo pol druhej v noci. Ubytko samozrejme nezajednané, takže sedím v príletovej hale a rozmýšľam, že tu ostanem do rána, aby som ušetril za nocľah a ráno niečo vymyslím. Bola tam ale wifina, takže som sa prehrabával ponkukami na bookingu, keď tu zrazu ku mne priskočila malá filipínčanka, že či už viem, kde budem spať. Vravím, že nie a ona mi hneď vraví, že našla lacný hostel v časti Makati a ak tam pôjdeme spoločne, tak sa môžeme podeliť o taxík. Dievčina vyzerala slušne, mala tiež menší batoh, tak si vravím prečo nie, hádam to nebude nejaká… podvodníčka. Človek nikdy nevie. Tak sme teda vyrazili. Našli sme si taxikára, ktorý nám spravil cenu 300 pesos. S taxametrom by to možno bolo lacnejšie ale vraj aj toto je dobrá cena, aspoň to mi povedala moja nová kamarátka z Filipín. Volá sa Eunice (čítaj junis). Hneď mi aj poradila, že medzi najserióznejšie taxi služby v Manile patria MGI a EMP, ak by ste sa tam chystali.

Dorazili sme, po menšom pátraní, konečne k nášmu hostelu menom Jeepney House. Noc v hostely v zmiešanej nocľahárni stála 470 pesos a slečna prevádzkárka, ktorú sme očividne zobudili, nechcela zľaviť ani groš, aj keď už boli 3 hodiny ráno. Eunice chcela najskôr ženskú nocľaháreň ale tá bola bohužiaľ plná a nechcelo sa jej už hľadať ďalší hostel, takže prvýkrát spala s chlapmi v zmiešanej izbe. Vyfasovali sme poschodovú posteľ. Ja hore, Eunice dole. V izbe boli natlačené ešte ďalšie tri poschoďáky, zotri stoličky a ostatný voľný priestor, kde sme sa mohli postaviť akurát dvaja ľudia. Po našom príchode neostali voľné už žiadne lôžka, takže hlavne potichu sme sa vybalili, osprchovali a zaľahli späť. Ráno po prebudení, vlastne už na obed, mi Eunice vraví, že ak ostávam v Manile, tak na ďalšiu noc našla iný hostel. Tento bol vraj jeden z tých najhorších v akých doteraz spala. A ako mi neskôr porozprávala, precestovala toho už dosť po Ázii aj po Európe a Amerike. Zatiaľ som žiadny iný plán nemal, tak sme to tam išli omrknúť. Ja som si rovno zobral aj batoh ale Eunice si to tam chcela najskôr pozrieť, takže si veci nebrala. Nuž, vyzeralo to tam 100 krát lepšie, takže som si zaplatil za dve noci takmer 1500 pesos v štvor lôžkovej chlapčenskej izbe. Je to pomerne nový hostel a ak sa ešte niekedy vyberiem do Manily, určite sa tam ubytujem znova. Podľa ich webu je to dokonca najväčší a jediný luxusný hostel na Filipínach. Z Hostel teda určite odporúčam. Eunice sa to tam tiež páčilo ale boli sme hladní a smädní, tak mi navrhla, že neďaleko je tu veľký obchoďák, kde sa dá dobre najesť. Pešo to bolo síce asi 30 minút ale aspoň sme sa po ceste mohli porozprávať. Teda väčšinou rozprávala ona lebo ja toho veľa nenahovorím a nie to ešte po anglicky 😀 Nakoniec sme spolu strávili celé popoludnie, dali sme si obed a Eunice mi porozprávala aj o jej sne, ktorým je vlastný hostel pre backpackerov. Momentálne sa rozhoduje, kde by ho chcela mať a zháňa si potrebné informácie a kapitál, samozrejme. Ja som jej porozprával o tom ako som sa vydal na Nový Zéland, takže mi dala aj pár cestovateľkých rád a postrehov. A keďže som na Filipínach nemal žiadny plán, pomáhala mi vybrať miesta, ktoré by som mohol navštíviť. Lenže Filipíny to sú stovky ostrovov, takže dostať sa hocikam je mierne zložité. Lietadlom, vlakom, autobusom, autom, ľoďou, jeepnym a tricyklom, tým všetkým sa tu dá cestovať a na väčšinu destinácii vám určite nebude stačiť iba jeden druh dopravy. Eunice mi doporučila mestečko El Nido na ostrove Palawan, kde je to vraj tak krásne, že by som odtiaľ nechcel odísť. Lenže doprava tam by zahŕňala let lietadlom a potom aj 6 hodinovú jazdu vlakom a naspäť samozrejme to isté. Inšpiroval som sa nakoniec jedným českým párom, ktorý momentálne v Manile žije a o svojich zážitkoch a výletoch píšu blog. Hovoria si Večerníčci. O tom, kam som sa nakoniec vybral si prečítate ochvíľu.

Na večeri ma Eunice naučila pár základných slov po filipínsky, ktoré som už ale zabudol a ja som sa ju tiež snažil naučiť “ďakujem” ale vôbec jej to nešlo 😀 Aspoň sme sa pobavili. Veľkou témou potom bol tenis, pretože je podobne ako aj ja veľká fanúšička. Navštívila už dokonca tri zo štyroch najväčších tenisových turnajov, French Open, Wimbledon a US Open a do zbierky jej chýba už len Australian Open, ktorý som zas pre zmenu navštívil ja. Americký US Open dokonca zažila až šesť krát, pretože tam niekoľko rokov žila.

Večer sme ešte skočili po jej veci do prvého hostelu a potom sme sa rozlúčili, pretože ona mala na druhý deň už nejaký program a potom mi dokonca písala, že ide do spomínaného El Nida na obhliadku potenciálneho miesta pre jej vysnívaný hostel. Ja som si zas musel naplánovať čo vlastne budem na Filipínach robiť, kam pôjdem a ako sa tam dostanem. Takže druhý deň v Manile som si doprial poriadny spánok a keďže aj tak pršalo, tak zvyšok dňa som hľadal prstom na mape zaujímavé miesta ľahko dostupné z Manily. Ako som spomínal, inšpirovali ma zápisky českých Večerníkov, Ivety a Ondra, ktorí tu už preskúmali niekoľko veľmi pekných a zaujímavých miest. Takže som si zostavil aspoň základný plán, ktorý bol nasledovný – pláže v Puerto Galera, sopka Taal a hora Pinatubo. Všetko v okruhu približne 150km okolo Manily.

Ráno o 6:30 som sa teda vybral taxíkom na stanovište autobusov spoločnosti JAC Liner na ulici Gil Puyat. Nájsť ten správny autobus nebol problém a o 7:00 už sme boli na ceste do prístavu Batangas. Cestu dlhú 110km sme prešli za rovné dve hodiny ale záleží dosť aj od dopravnej situácie, nikedy to môže trvať aj o hodinu dlhšie. Lístok vyšiel na 157 pesos. Pri vystupovaní z autobusu už čakali pri dverách nastúpení naháňači kšefu s prepravou na ostrov Mindoro. Dá sa tam dostať buď veľkými trajektami alebo podstatne lacnejšími loďkami z váhadlami po oboch stranách. Mňa zlanáril chlapík z Father and Son Shipping Line (FSL). Spiatočný otvorený lístok stál 500 pesos plus som ešte musel zaplatiť poplatok 30 pesos za vstup do prístavu a 50 pesos lebo som turista. Lebo turisti majú zbytočne veľa pesos.

Loď má síce stanovené časy odchodov ale keďže som tu bol mimo sezónu, tak nechodila tak často a čakalo sa, pokiaľ sa nenazbieralo aspoň zopár pasažierov. Tak to tu bolo počas celého môjho pobytu. Chcete ísť busom? Treba počkať pokiaľ bude plný. To isté aj jeepney. Ešte aj na tricykel ma raz posadili s ďalšími dvomi dievčatami. Takže asi hodinu som sedel a čakal. Nemal som ešte raňajky a na vôkol rozvoniavala pizza zo všetkých stánkov, tak som si jednu kúpil. V tom na mňa začal mávať chlapík, že už môžeme nastupovať do lode. Pizzu som si zobral so sebou s tým, že ju zjem počas plavby, ktorá trvá asi hodinu. Loď bola poloprázdna, okrem mňa tam bolo zopár domácich, nejakí japonci a nemci. V kľude som si teda otvoril pizzu, vybral prvý trojuholník, zahryzol a niekto mi zrazu klepe na plece. Malý chlapec stál vonku na váhadlách a ukazoval že chce niečo jesť. Tak som mu jeden trojuholník z ľútosti dal ale to som nemal robiť. Chcel potom ešte jeden pre brata, ten mal ďalšieho brata a zrazu ich pri mne bolo päť a ďalší žobrali na opačnej strane lode. Rozdal som im polovicu pizze ale tiež som bol hladný, takže ďalších 10 minút čo sme tam čakali som ich musel ignorovať. Nikto iný už im nič nedal. Keď sa loď pohla, všetky decká naskákali do vody alebo do malých člnkov a zamávali mi na cestu a ja som si mohol v kľude dopriať prvé jedlo dňa. Mali sme namierené na sever ostrova Mindoro, kde som si ako cieľovú destináciu vybral pláž White Beach. Zakotvili sme však v prístave Sabang a kto chcel ísť na White Beach mohol sa zdarma odviezť pripravenou dodávkou. V dodávke som bol ja, dve japonky a samozrejme miestny podnikateľ. Hneď sa nás pýtal odkiaľ sme a kde budeme nocovať. Keď som mu povedal, že Slovakia, tak sa chvíľu zamyslel a potom sa pýta, či to je v Amerike. Usúdil som, že vysvetľovať mu ďalej kde presne to vlastne naše Slovensko leží asi nemá zmysel, tak som len prikývol, že hej v Amerike. Dievčatá z Japonska mu potom povedali, že už ubytko rezervované majú no a ja som sa s ním teda išiel pozrieť na to, čo ponúkal. Bolo to asi 10 minút pešo od miesta kde sme vystúpili z dodávky, tam kde mali rezerváciu japonky. Neviem prečo ale kráčali stále za nami ďalej a ďalej od ich hotela. Asi nerozumeli tomu chlapíkovi, keď im ukazoval, že tuto budú bývať.

Ubytoval som sa teda v hoteli Café de Paris, na dve noci za 1800 pesos. Trochu viac ako som očakával ale bolo to priamo na pláži a nevyzeralo to až tak hrozne, až na to, že hneď po príchode ma susedia informovali, že si mám dávať pozor na veci lebo minulú noc im zmizli nejaké peniaze a šperky. Hneď som sa cítil bezpečnejšie 😀 Foťák som teda nosil stále so sebou a keď som opúšťal izbu, notebook som schoval pod matrac. Tam ho určite nebudú hľadať… Inak som mal so sebou iba malý batoh s pár vecami a veľký batoh som si nechal na hostely v Manile, kde mi ho zadarmo uschovali. Mal som teda popoludnie pred sebou, takže som sa išiel poprechádzať po pláži. Turistov tam bolo ako šafránu, takže keď som sa tam objavil, hneď sa okolo mňa zhlukovali miestny podnikatelia a obchodníci s rôznymi náramkami, príveskami, tričkami a jeden mi dokonca ponúkal aj hríbiky 😀 Ostrieľaný zo Srí Lanky som odbíjal jedného za druhým ako pingpongové loptičky. Ale kedže na ďalší deň som ešte nemal nič v pláne a chcel som tu niečo aj zažiť, tak som sa nakoniec dohodol s kapitánom Ronaldom na výlete loďou po okolitých ostrovčekoch spojeným so šnorchlovaním ponad korálovými útesmi.

Neskôr podvečer sa rozpršalo, párkrát aj zahrmelo, takže večer som strávil v hotelovej izbe. Na večeri ma ešte šéf hotela pozýval na jednu neobyčajnú šou, o ktorej mi poobede hovoril aj kapitán Ronald ale to som nevedel, že sa to koná zrovna v mojom hotely. Išlo o Ladyboy šou, takže pozvanie som radšej odmietol 😀 Ale tóny starých známych hitov Whitney Houston, Tiny Turner či Madonny sa niesli celým pobrežím White Beach až do neskorých večerných hodín.

Ráno ma pred vchodom už čakal nastúpený nedočkavý Ronald, takže hneď po raňajkách sme mohli vyraziť. Z White Beach sme sa odviezli do prístavu Sabang, kde už nás čakala Ronaldova bárka aj s jeho pomocníkom. Najskôr nás, teda mňa, čakalo šnorchlovanie. Ešte predtým som sa ho pýtal, či je to ťažké, že ešte nikdy v živote som to neskúšal. Vravel, že jasné, nádherný zážitok to je. Tak sme sa nalodili a vyrazili k neďalekým korálovým útesom. Už na mieste mi zhodil do vody krátky rebrík, podal mi potápačské okuliare so šnorchlom a vraví, že môžem ísť. Dával mi ešte aj vestu, ale vravím si že plávať viem, načo mi je vesta. Nasadil som si teda šnorchel, vliezol som do vody a začal plávať ponad korálový útes. Oukej, je to tu, idem sa pozrieť pod hladinu ako to vyzerá. Zlaté oči stará mama 😀 Vôbec som s tým nevedel dýchať, akurát čo som do tej hadice zbesilo kričal 😀 Okrem toho mi už po minúte neustáleho kopania nohami na jednom mieste dochádzali sily. Už viem prečo mi dával tú vestu… Ronald s jeho pomocníkom a ujo na malej loďke opodiaľ sa museli náramne baviť. Čo najrýchlejšie som sa teda vrátil späť k lodi a vravím, že takto to asi nepôjde. Plávať a zároveň pomaly a kľudne dýchať cez šnorchel bohužiaľ nedokážem… Ale aj na takúto situáciu bol môj kapitán pripravený. Vraví, že sa môžem chytiť za váhadlá tej malej loďky a ujo ma len bude voziť ponad útesmi. Okej, poďme teda na druhý pokus. Nemusím sa vôbec namáhať, stačí iba kľudne dýchať a vychutnávať si tú krásu. Bohužiaľ problém bol v tom, že ja cez ten šnorchel neviem dýchať tak či tak. Pristúpil som teda k poslednej alternatíve. Šnorchel som hodil do lode a nechal som si iba okuliare, zavesil som sa za loďku, tá naštartovala, ja som sa zhlboka nadýchol a šup ho pod hladinu. Po 30-40 sekundách som sa vynoril, opäť nadýchol a znova pod vodu. Toto som opakoval nasledujúcich 45 minút 😀 Fakt zábava! Ale stálo to zato. Koráli boli naozaj krásne a plávalo tam kopec farebných a rôzne tvarovaných rýb. Podvodnú kamerku bohužiaľ nemám ale Večerníčci boli presne na tom istom mieste, takže na fotky sa môžete pozrieť na ich blogu. Bol to skvelý zážitok ale nabudúce sa to asi musím najskôr naučiť v bazéne 🙂

Po tomto doslova dych berúcom zážitku sme mali ďalej v pláne island hopping. Ronald ma teda na jeho lodi vozil z ostrova na ostrov, z pláže na pláž. Celkovo sme si spravili štyri zastávky na opustených plážach a na tej poslednej sme si dali obed. Loďou sme zakotvili hneď na brehu, kde meter od vody bola maličká reštaurácia. Teta čo nás obsluhovala nenápadne naznačila, že by som mal kapitána na obed pozvať. A tak sa aj stalo. Na to, aké tam mali pre turistov všade ceny, toto bolo v pohode. Ja som si dal rybu plnenú zeleninkou s cesnakom a ryžu, Ronald si dal s ryžou pre zmenu zas bôčik, k tomu veľká fľaša Coca Coly a šťava priamo z čersvého kokosového orechu. Ten sme nakoniec, namiesto dezertu, aj celý pekne vydlabali. K tomu výhľad na more a okolité ostrovčeky, modré azúro a hity Brucea Springsteena zo starého rádia.

Po návrate som mal ešte takmer celé popoludnie pred sebou, takže som si požičal skúter a s vetrom vo vlas… No proste som prebrázdil desiatky kilometrov po pobreží severnej časti ostrova Mindoro. Zo začiatku som síce na tom skútri vyzeral ako Mr.Bean a Ronaldov kamarát, ktorý mi ho požičiaval vyzeral dosť rozpačito ale nakoniec som ho presvedčil, že jasné, už som na tom predtým jazdil. Pár prvých metrov som išiel dosť opatrne a pomaly ale ani to mi nezabránilo v tom, že prvú zákrutu som vybral len tak tak a lakťom som sa šuchol o plot popri ceste 😀 Potom to už ale bolo v pohode a na konci som už jazdil na zadnom. Skoro 🙂 Vlastne som mal ešte jeden malý karambol ale to bolo vinou miestnej vodičky veľkého džípu, ktorá do mňa z ľavej strany jemne ťukla ale našťastie som to ustál. Z White Beach som teda prešiel do mesta Puerto Galera a ešte ďalej a potom naspäť a niekoľko kilometrov aj opačným smerom. Na jednej dlhej rovinke, som skúšal, čo to dá ale pri 90km/h som už radšej nepridával. Nemal som totiž prilbu. Podľa Ronaldovho kamaráta som ju nepotreboval.

Ďalší deň som sa vybral naspäť na najväčší z filipínskych ostrovov, Luzon. Tam sa totiž nachádza jedno naozaj zaujímavé miesto, o ktorom som už kedysi dávno počul a vravel som si, že sem niekedy chcem ísť. Na rozhraní Juhočínskeho mora a Pacifického oceánu leží spomínaný ostrov Luzon. Na juhu ostrova sa nachádza jazero Taal, v ktorom sa nachádza vrchol sopky Taal – teda ďalší ostrov, a v sopečnom kráteri tejto sopky je ďalšie jazero a v tom jazere ešte jeden malý ostrovček. Takže v skratke ostrov na jazere na ostrove na jazere na ostrove v mori. Chápete, či? 😀

Cesta sem mi zabrala 9 hodín a aj keď to bolo iba 100km doprava zahŕňala presun dodávkou, loďou, autobusom, tricyklom a jeepneym. Už mi chýbalo asi len lietadlo. Snáď polovicu cestového času sme čakali. Napríklad keď som nastúpil do autobusu, ktorý bol poloprázdny, čakalo sa pokiaľ sa nezaplní úplne. Lenže ani po takmer hodine nebol plný, takže ľudia začali postupne vystupovať a nastúpili do ďalšieho autobusu, ktorý už vyzeral, že by sa mohol zaplniť. Tak som sa presunul aj ja a po ďalšom čakaní sme mohli konečne vyraziť. Takže najmä kvôli týmto prestojom som v podstate celý deň precestoval. Ubytoval som sa vo Villa Manalo Beach Resort ale nenechajte sa tým názvom zmiasť. Bolo to síce pár metrov od jazera ale izba, v ktorej ma ubytovali patrila rozhodne medzi to najhoršie, kde som doteraz spal. Pred vchodom na schodoch ma vítalo „stádo“ žiab, vnútri potom zopár jašteričiek, kopec pavučín a hmyzu. Záchod sa splachoval vedrom s vodou a sprchu, ktorá bola rovno nad záchodom, som radšej ani nepoužil. Našťastie to bolo iba na jednu noc a cena 600 pesos, čo je približne 11,5€ nebola až taká zlá. Aj keď v porovnaní s ubytovaním v Manile, kde som za noc v luxusnom hosteli dal necelých 15€, to nebola až taká dobrá cena. Tú jednu noc som tam teda nejako prežil a hneď ráno som sa vydal loďkou na spomínaný sopečný ostrov Taal. O 8:45 som sa vylodil a začal kráčať smerom k vrcholu sopečného krátera. Bolo neskutočné teplo a už po pár minútach som bol totálne prepotený. Našťastie cesta na vrchol netrvala ani 45 minút, takže sa to dalo v pohode zvládnuť. To si ale nemysleli všetci ostatní turisti, ktorí radšej využili podvyživených a veľmi úboho vyzerajúcich koníkov miestnych podnikavcov. Ak by tí koníci nevyzerali, že každú chvíľu to s nimi niekde sekne, tak by to mohla byť pekná jazda ale takto nie… Bol som skutočne jediný, kto si to vyšlapal pešo. Na vrchole, teda na okraji sopečného krátera je postavená malá výhliadka, z ktorej som sa mohol pozerať všetkými smermi. Chvíľu som tam bol sám ale potom sa dovalila skupinka Japonských turistov, na koníkoch samozrejme, tak sme sa aspoň navzájom odfotili, spravil som ešte zopár záberov a mohol som sa vybrať späť. Za zmienku ešte stojí fakt, že posledná erupcia tejto sopky sa datuje v roku 1977 ale aj teraz bolo možné vidieť, že voda v niektorých častiach sopečného jazera doslova vrie.

Ešte v ten istý deň som vyrazil späť do Manily. Mal som síce pred sebou ešte dva dni pred odletom a chcel som sa ísť pozrieť na horu Pinatubo ale počasie nebolo priaznivé. Pršalo a v Manile bola búrka. Bol som tam totiž v období dažďov a tajfúnov. V spojení s miestnou dopravou som teda výlet do 150km vzdialeného miesta radšej dva dni pred odletom neriskoval.

Za 9 dní na Filipínach som teda stihol navštíviť v podstate iba dve miesta ak nepočítam Manilu, kde mi ani Eunice nevedela povedať, čo tam stojí za návštevu. Vraj v Manile nič také zaujímavé nie je. Tomu síce neverím, ale keďže som si výlet na Filipínach dopredu vôbec nenaplánoval, tak aj to čo som videl, považujem za úspech. Nabudúce sa teda pripravím lepšie a skúsim asi toľko ospevovaný ostrov Palawan. Celkovo sa mi na Filipínach páčilo, som rád najmä za návštevu jazera a sopky Taal a mrzí ma, že som sa nedostal na horu Pinatubo, pretože podľa fotiek to vyzerá úžasne. Tak snáď nabudúce 🙂

Diskusia