Central Otago Rail Trail


Jedno z mojich novoročných predsavzatí bolo a vlastne stále je, najazdiť tento rok 1000 kilometrov na bicykli. Predtým som ročne toľko ešte nezajazdil, takže je to pre mňa výzva a pomaly som ju začal plniť. Ako prvý veľký cyklovýlet som si vybral Central Otago Rail Trail, ktorého štartové respektíve cieľové mesto Clyde, je čoby kameňom dohodil od Cromwellu, takže rozmýšľať som dlho nemusel. Trasa z Clydu do malého mestečka Middlemarch meria rovných 150 kilometrov a rozdelil som si ju na tri dni. Na bicykli som ale predtým veľa nenajazdil, pretože ten som si kúpil iba pár dní predtým, takže som potreboval trochu potrénovať. A príprava bola rôznorodá.

V pondelok ma Vašo vyzval na tenisový súboj a na tretí pokus ma prvý krát v tomto roku porazil. V utorok som bol v bazéne a za hodinu zaplával 1550 metrov. Stredajšie popoludnie sme s Vašom jazdili na bicykloch popri rieke Kawarau a prešli sme 21km. Vo štvrtok sme odpaľovali a patovali jednu loptičku za druhou na golfovom ihrisku v Cromwelli. Piatok bol už potom oddychový, pretože v sobotu ráno sme vyrážali.

Vpredu, ten čo to drží ako kladivo, to je Vašo. A vzadu, ten s tým dokonalým golfovým postojom, to som ja 🙂

Otago Central Rail Trail je turisticko-cyklistická trasa medzi mestami Clyde a Middlemarch a vedie po už neexistujúcej vlakovej trati, ktorá tu bola v rokoch 1879 až 1990. Z pôvodnej trasy ostalo už iba posledných 64 kilometrov, ktoré vedú z Middlemarch ďalej do pobrežného mesta Dunedin. Trasa dlhá 150 kilometrov sa dá zvládnuť aj za jeden deň, keďže na bývalej vlakovej trati žiadne kopce nenájdete ale ja som si ju rozdelil na tri dni od soboty do pondelka. Mal som tak dostatok času vychutnať si všetky tie úžasné výhľady a spraviť si aj menší cyklovýlet do lesov v okolí Naseby.

Krátko po štarte niekde za Alexandrou

Krátko po štarte niekde za Alexandrou

Úchvatné prírodné scenérie na mňa čakali hneď od začiatku

Na výlet centrálnou časťou Otaga som sa nevybral sám ale s Vašom, ktorý sem na Zéland konečne dorazil v januári. Jeho cyklistická forma ale rapídne klesá s prvými metrami v kopci a i keď táto trasa bola v podstate bez kopcov, tak 150 kilometrov je pre neho zatiaľ snom 🙂 Možno keď potrénuje… Vašo teda šoféroval môj domov na kolesách pozdĺž trasy a zatiaľ čo ja som jazdil, on turistikoval v okolí vopred dohodnutých cieľových miest jednotlivých etáp.

Jeden z prvých mostov

Jeden z prvých mostov

V sobotu ráno sme teda vyrazili smer Clyde, kde som o deväť nula nula prvý krát šliapol do pedálov. Počasie bolo výborné, priam ideálne cyklistické. A to počas všetkých troch dní. Takmer bezvetrie, na oblohe pár obláčikov a teplota sa cez deň pohybovala okolo 26-27 stupňov. Novozélandské slnko bolo síce spaľujúce ale mne takéto podmienky vyhovujú. Po pár minútach už som mal prvých 8 kilometrov za sebou a bol som v Alexandre, v prvej z celkovo 16-tich bývalých staníc na trati. Tam som si všimol hneď pri ceste malú červenú búdku, v ktorej bola uložená pečiatka. Popis na búdke ma informoval, že takáto búdka sa nachádza v každej stanici na trase. Tak som si ešte kúpil cyklopas za 10$ a začal som zbierať pečiatky. Šlapalo sa mi dobre a aj keď prvá polovica trasy je mierne dokopca, nebolo to nič náročné a tá námaha určite stála za to. Počas prvého dňa som musel z bicykla zosadnúť minimálne 20 krát, pretože stále som videl niečo, čo stálo za fotografiu. Pamätám si na jeden úsek, kde som zrazu vošiel do údolia medzi dvomi horami a vyzeralo to tam ozaj super, tak som zastavil a spravil pár fotiek. Nasadol som na bicykel, neprešiel som snáď ani 200-300 metrov a za zákrutou sa mi naskytol opäť výborný pohľad do toho istého údolia ale úplne odlišný. Tak som opäť zastavil, dal si dole batoh, vytiahol fotoaparát a fotil. O pár minút neskôr, foťák opäť v batohu na chrbte, ešte som sa ani poriadne nerozbehol a bum. Tunel. A kúsok nad ním samozrejme výhliadka na údolie 🙂 Takže sa ide fotiť. A aj kvôli tomuto som si trasu rozdelil do troch dní a mal som tak kopec času na všetky takéto fotogtafické zastávky.

Kdekoľvek som sa zastavil, bolo vždy čo fotiť. Nový Zéland je už raz taký :)

Kdekoľvek som sa zastavil, bolo vždy čo fotiť. Nový Zéland je už raz taký 🙂

Jednu zastávku na fotenie som si spravil aj pri čerstvo ostrihaných ovciach, ktoré vyzerali celkom smiešne. Boli ale za vysokým plotom a tak som sa k nemu pomaly priblížil, aby sa ovce nesplašili a chcel som si položiť foťák na stĺp plota kvôli lepšej stabilite. Kto mohol tušiť, že je to plot elektrický 😀 Dostal som poriadnu ranu až mi vypadol foťák z rúk na zem a ja som si pekne írečito zanadával… Na chvíľu som si potom sadol na zem, aby som to rozdýchal a doslova dobitý energiou som ochvíľu už sedel na bicykli a šlapal do pedálov ako zajačik Duracell 🙂

Ovcééé všade kam oko dovidí

Ovcééé všade kam oko dovidí

Okrem prírodných scenérii som po ceste videl a prešiel cez niekoľko desiatok mostov. Vačšina z nich boli krátke, drevenné mosty ale zopár mostov, po ktorých som prešiel boli úžasné konštrukčné skvosty – viadukty. Jeden takýto most sa ale nachádzal mimo trasy, takže som si spravil párkilometrový okruh cez mestečko Ophir, kde už od roku 1880 stojí most Daniela O’Conella. Tento visutý most ponad rieku Manuherikia meria 65 a pol metra a jeho výstavba stála približne 7000 libier.

Most Daniela O’Conella pri mestečku Ophir

Okrem nespočetného množstva mostov som počas prvého dňa prešiel aj cez dva tunely. Tunel Poolburn č.1 meria 201 metrov, a najdlhší tunel na trase, Tunel Poolburn č.2, ktorý je zakrivený, meria 229m. Kúsok za druhým tunelom sa nachádza aj najdlhší most na celej trase, ktorý meria 110.6 metra. Dokončený bol v roku 1903 a je to jeden z dvoch zakrivených mostov na trase.

Poolburn viadukt – najvyšší most na trase je vo výške 37m

Podľa plánu sme sa mali s Vašom stretnúť okolo šiestej podvečer v meste Lauder. Ja som tam ale dorazil už okolo druhej poobede, takže som sa rozhodol pokračovať ďalej a namiesto plánovaných 44 kilometrov som počas prvého dňa prebicykloval 77,4 kilometra a stretli sme sa až v meste Oturehua. Odtiaľ sme sa už autom presunili do free kempu St Bathans Domain. Prespali sme v mojom aute 1+kk, kde sme si aj uvarili výbornú večeru.

Po náročnom dni, zaslúžená večera

Po náročnom dni, zaslúžená večera

V nedeľu sa nám ráno veľmi vstávať nechcelo, takže na bicykel som nasadol až okolo pol jedenástej. Vašo ma odviezol presne na miesto, kde som v sobotu skončil a mohol som tak začať druhú etapu. Do cieľa ostávalo už iba okolo 83 kilometrov a plán na tento deň bol iba 33 kilometrov do mesta Waipiata, takže času som mal habadej. V tomto úseku sa nachádzala aj najrovnejšia časť trate. Viac ako 15 kilometrov som išiel rovno. Bez jedinej zákruty, stále rovno za nosom. Keď som sa zastavil, nevidel som nič iné, iba rovnú cestu predo mnou aj za mnou.

Cesta až na koniec sveta a ešte ďalej

Do Waipiaty som dorazil pred pol druhou, takže som mal v podstate ešte celé popoludnie pred sebou. Vašo ma autom odviezol do neďalekého mesta Naseby, ktorého okolité lesy ukrývajú kopec cyklistických trás pre horské bicykle. Náročných aj menej náročných, takže výber bol skutočne pestrý. Vybrať si ale konkrétnu trasu nebolo jednoduché, pretože ich tam bolo toľko, že som nemal ani šajnu kadiaľ idem. Tak som iba jazdil hore dole, doľava doprava, cez les. Niektoré úseky sa kľukatili popri zavlažovacom kanáli, takže boli prevažne rovinaté, iné úseky som sa zas musel štverať do kopcov a prepletať sa pomedzi stromy a popadané šišky. Okrem prírodných prekážok boli na trati aj umelo vytvorené drevené mostíky a klopené zákruty. Pri zjazde som mal pár krát na mále a skoro som si nabil gule, pretože ešte nemám tretry a tenisky sa mi niekoľkokrát zošmyskli z pedálov ale našťastie som to vždy ustál. Narozdiel od jedného otecka s dvomi deťmi, ktorý to v jednej z klopených zákrut sklopil až na zem 🙂 Ale išiel pomaly, takže bol v poriadku.

Po vyšľapaní na jeden krátky ale zato poriadne strmý kopec. Ledva som fučal :)

Po vyšľapaní na jeden krátky ale zato poriadne strmý kopec. Ledva som fučal 🙂

Náročný terén v lesoch okolo mesta Naseby

Miestne lesy sú Mekkou pre horských cyklistov

Miestne lesy sú Mekkou pre horských cyklistov

Podvečer nás čakal už len presun do ďalšieho free kempu Danseys Pass, večera, karty, hudba, umyť zuby a spať aby sme ráno boli pripravení na posledný deň tohto trojdňového tripu. Ráno sme si ale opäť trošku prispali a auto sme naštartovali asi po hodine, keď už sme rozobrali a zložili asi polovicu motora. Momentálne sa ho snažím predať, takže nikomu nehovorte, že občas má problém naštartovať, centrál trošku blbne, pokazili sa dvere na kufri a že pri zatáčaní vydáva jemne hrkotavý zvuk. Inak je ale veľmi spoľahlivé, takže ak má niekto záujem, za 2500$ sa vieme dohodnúť 😀 Takže trošku neskôr ale predsa som sa aj v pondelok dostal na bicykel ked hodinky ukazovali takmer poludnie. Čakalo na mňa posledných niečo viac ako 50 kilometrov, opäť niekoľko mostov, jeden tunel a samozrejme dychberúce výhľady. A to všetko som prešiel s defektom na zadnom kolese. Ešte som si nestihol kúpiť žiadnu výbavu, takže som si nemal ako zalepiť a dofúkať koleso ale našťastie dierka bola iba maličká a koleso nesfúklo úplne tak som to nejako došlapal. Koleso vyfučalo úplne až na ďalší deň.

Cestou do cieľa na jednom z mostov

Cestou do cieľa na jednom z mostov

Nepotrebujete nové pozadie na plochu? :)

Nepotrebujete nové pozadie na plochu? 🙂

Jediný most, na ktorom zachovali niekoľko metrov koľajníc na ukážku

Jediný most, na ktorom zachovali niekoľko metrov koľajníc na ukážku

Hyde - jedna z posledných staníc pred cieľom

Hyde – jedna z posledných staníc pred cieľom

Nezastavujem, máme zpoždění!

Nezastavujem, máme zpoždění!

Ešte jeden z nespočet nádherných výhľadov…

A konečne v cieli!

A konečne v cieli!

Stanica v cieľovom meste Middlemarch

Stanica v cieľovom meste Middlemarch

V cieli, v mestečku Middlemarch sme sa stretli s Vašom, naložili bicykel a vydali sme sa ešte na jeden kratší výlet k soľnému jazeru Sutton Lake, vzdialeného iba 9 kilometrov. Je to jediné slané jazero na Novom Zélande a my sme mali to nešťastie (alebo šťastie?), že bolo práve vyschnuté po období bez dažďov. Mohli sme sa tak prechádzať po jeho dne v tej chvíli s vysušenou a popraskanou zemou. Napiť sa z neho a otestovať, či je naozaj slané som teda nemohol, tak som aspoň oblízal zem a veruže bola slaná 😀 Slnko už sa blížilo k obzoru, nikde ani nohy a všade navôkol krajina ako vystrihnutá z westernu s Old Šetrhendom 🙂 A tuším som tam niekde aj zahliadol pobehovať  Vinetuovho koňa, Hatatitlu…

Krajina cestou k soľnému jazeru

Uprostred vyschnutého jazera

Uprostred vyschnutého jazera

A to je ten Hatatitla :D

A to je ten Hatatitla 😀

Tri dni na dvoch kolesách ubehli ako voda, celkovo som najazdil takmer 190 kilometrov a videl som ďalší kus Novozélandskej krajiny. A že sa bolo na čo pozerať. Najviac ma vždy vedia potešiť také miesta, na ktoré natrafím len náhodou a vo väčšine sprievodcov ich nenájdete. Tak ako napríklad spomínané soľné jazero, o ktorom som sa dozvedel z jednej z mnohých informačných tabúľ, ktoré lemovali celú cyklotrasu. Tak snáď letné počasie vydrží čo najdlhšie, aby som takýchto výletov stihol čo najviac. Niektoré už mám naplánované a vrchol ma dúfam čaká približne o mesiac, kedy by som chcel prejsť tristo kilometrovú trasu z Álp až k Pacifickému oceánu. Tak mi držte palce 🙂

Diskusia