Jedenásť kilometrov nad Indickým oceánom s Kuala Lumpur za chrbtom a s Melbourne na obzore, píšem môj prvý oficiálny cestovateľský blogový príspevok. Mám za sebou 4 dni v KL, takže sa to pokúsim čo najlepšie zhrnúť.
A prečo práve KL? Nuž po ceste do Melbourne to bola jedna z mnohých možných zastávok a keďže táto bola najlacnejšia a hlavne tam poznám kamaráta zo strednej Maja, tak som v podstate nemal nad čím rozmýšľať. Takto mu ešte raz ďakujem za pohostinnosť a ubytko, ktoré bolo v prostredí na Slovensku nevídanom. Ale k tomu sa dostaneme o chvíľu.
Let z Prahy do Kuala Lumpur s dvojhodinovým medzipristátím v Paríži som letel s Air France. Letenky som bookoval na začiatku decembra 2014 a vyšli ma na 599€ s 23kg batožinou a jedlom v cene. Trasa Praha – Paríž za necelé dve hodinky to sa ešte dalo ale Paríž – KL, to už bola iná káva. Dvanásť a pol hodinový let bol nekonečný a čas ubiehal strašne pomaly. A naspäť máme letieť ešte o hodinu viac 🙁
Po pristátí a vybavení všetkých colných záležitostí som si kúpil lístok na taxi a vybral som sa do štvrte Mont Kiara, kde býva Majo. Konkrétne je to obytný komplex Verve Suites na ulici Jalan Kiara 5. Sú to štyri viac ako 30 poschodové „paneláky“, na piatom poschodí prepojené chodníčkami v zelenej záhrade s niekoľkými bazénmi a jazierkami. Tiež sú tam dva tenisové dvorce. Každá z budov má ešte na samom vrchu nejakú špecialitku, ako napríklad piesočná pláž v budove D, záhrada a fitness v budove A, ďalej sú tam jacuzzi, sauna, kino… No proste raj v oblakoch.
Po privítaní s Majom a jeho spolubývajúcim Vladom, sme už mali rezervovaný kurt, takže som sa vybral zahájiť tenisovú sezónu 2015. V januári a v Ázii. Podobne ako mnoho borcov z okruhu ATP 🙂 Postupne na kurt prišli aj Majovi kamaráti z Verve Suites, Žilinčania Martin, Michal a Zuzka a Iránka Nasli a Čech Pepa. Po úvodnom rozohratí prišiel na rad súboj Žilina – Dubnica. Žilinské farby hájili Michal s Martinom a Dubnické ja s Majom. Aj keď ja už by som po ôsmych rokoch v Žiline mohol stáť aj na opačnej strane dvorca 🙂 Ako Dubničania sme sa samozrejme nedali a vyhrali sme 6:4. Zápas som ukončil esom na téčko, čo som Majovi predtým aj pošepol. Nasledovalo podanie rúk a prvé body do rebríčka sú v kapse.
Na večeru sme sa všetci rozhodli ísť na najznámejšiu ulicu v KL s jedlom, Jalan Alor. Ruch preplnených ulíc veľkomesta bol cítiť z každej strany, takisto ako aj vône rôznych miestnych špecialít. Na každom kroku nám ponúkali buď večeru alebo masáž. Naozaj bolo z čoho vyberať. Nakoniec sme si dali chicken fish, vysmážané krevety, bôčik s omáčkou, nejakú tú zeleninu a pivko Tiger. Po večeri nemohli naše kroky smerovať inam, než ku Petronas Twin Towers. Pohľad na vrchol 300 metrovej budovy takmer lámal krky 🙂 Všade navôkol sa samozrejme hemžilo nespočet turistov bažiacich po krásnej fotke. Medzi nimi pravdaže aj ja.
Na druhý deň Majo už pracoval, takže až do jeho príchodu o 18:30 mi zveril kľúče a kartu, s ktorou som sa mohol voľne pohybovať po všetkých štyroch budovách komplexu Verve Suites. Ráno som si to teda namieril najskôr do záhrady na vrchole budovy A a odtiaľ už na pláž s výhľadom na celé KL. Na obzore ani obláčika, 33°C a tak som sa tam vyvaľoval, plával a kochal všetkými stranami až do obeda. Tak vysoko, teda okrem lietadla, som v živote asi ešte nebol.
Už som bol celkom hladný, takže som sa vybral smerom do mesta. Predtým som si samozrejme na nete našiel, ktoré miesta v KL stoja za pozretie. Hneď prvý odkaz v googli mi ponúkol Top 10 Things To Do in Kuala Lumpur. Číslo jedna, Petronas Towers, som absolvoval ešte večer a číslo dva bola ďalšia výšková budova, Menara KL Tower, ktorá ma ale až tak nelákala, takže som si vybral číslo tri. Chinatown na ulici Jalan Petaling. Boli to vlastne dve križujúce sa ulice plné obchodíkov s rôznymi suvenírmi, topánkami, hodinkami, okuliarmi, kabelkami a mnohými ďalšími vecami. Všetko samozrejme rokmi overená čínska kvalita 🙂 Prišiel som sa tam ale hlavne najesť, takže som zapadol do reštaurácie hotela Swiss Inn a dal som si slušný obed za 27 ringgitov, čo je asi 6,5€. Potom som sa podľa GPS v mobile znovu vydal smer Petronas Towers, pretože som to chcel vidieť aj cez deň a pod vežami je aj park, ktorý sme si večer nepozreli. Naskytli sa mi teda ďalšie ohromné pohľady na najvyššie „dvojičky“ na svete. Aj mestský park s fontánami Lake Symphony určite stáli za pozretie.
Už sa však blížila šiesta hodina, kedy sa mal Majo vrátiť z práce a ja som mal stále jeho kľúče a kartu, takže som išiel hľadať taxík. Keďže som však o takomto čase bol asi jeden z tisíca, kto chcel ísť taxíkom, tak to nebolo také jednoduché. Keď som aj našiel nejakého voľného taxikára, tak si vypýtal 50 ringgitov a nechcel zľaviť ani groš, pričom do mesta som sa odviezol za 15. Počas rush hour je to však bežné ale ja som hľadal radšej ďalej. Spýtal som sa potom ďalších troch ale odpoveď bola vždy rovnaká. Už som bol celkom nasratý, že budem musieť toľko preplatiť, tak som sa vydal opäť podľa GPS smerom Mont Kiara. Neviem čo ma to síce napadlo, keďže pešo by to bolo asi na dve a pol hodiny ale išiel som. Keď som si po pár minútach kráčania uvedomil, čo je to za blbosť, nasadol som do prvého taxíku, ktorý som uvidel. Taxikár zapol taxameter a po príchode na ňom svietilo 27 ringgitov. A vraj rušná hodinka 🙂 Bolo už ale tesne pred siedmou a Maja som mal čakať okolo pol siedmej pred vchodom, aby sa mal ako dostať do vnútra. Tesne sme sa teda obišli lebo Majo medzitým skontaktoval kamarátov z druhého bloku a išiel k nim. Keďže som však nemal zapnutý roaming, tak sme sa nemohli ani skontaktovať a tak som išiel na izbu, kde som po únavnom dni zadriemal. Zobudilo ma až klopanie japonskej susedky Maasi, s ktorou sme nakoniec išli za ostatnými do druhého bloku, kde sme pri pivku a hudbe strávili zvyšok večera.
Na tretí deň som si vybral ďalšiu položku zo zoznamu Top10, konkrétne hinduistickú svätyňu v Batu Caves alebo po domácky Batumalai Sri Muruga Perumal Kovil. Predtým som sa ešte išiel najesť na Jalan Alor, kde to už cez deň až tak nežilo. Okrem jedla som tam ale vyskúšal aj fish spa. Za 25 ringgitov mi polhodinku rybičky okusovali nohy. Zo začiatku to bolo dosť nepríjemné, stále som musel mykať nohami ale po chvíli už som si zvykol a neboli to pirane, takže aj nohy mi ostali celé 🙂 Odtiaľ som už teda išiel opäť taxíkom do spomínaných jaskýň. Pred vstupom sa týči 42 metrov vysoká socha Murugana, hinduistického boha vojny a víťazstva. Do jaskyne som musel vyšlapať 272 schodov, čo už som sa dozvedel od veľmi zhovorčivého taxikára, ktorý ma tam viezol. Vravel, že on to za mladi dával do troch minút. Pretekať s časom je asi jeho koníček lebo aj auto šoféroval ako Šumacher. Keď si to však rezal zákrutou, tak mi povedal, že sa riadi heslom safety first, čo ma malo asi ukľudniť…
Cestou hore po schodoch som stretol niekoľko opičiek s chipsami v ruke a jedného hada. Vyzeral síce ako šnúrka do topánok ale ľudia tam z toho robili paniku, akoby sa tam plazila hladná anakonda. Okrem týchto zverov ma tam ale zarazila jedna vec a to, že všade bol bordel. Pred vchodom odpadky, na schodoch odpadky a v jaskyni tiež. Ale nebola to až tak chyba ľudí, ktorí aj keď niečo zahodili do koša, tak opice to tam povyťahovali a rozvláčili kade-tade.
Samotná jaskyňa, sochy a modlitebne vyzerali pekne farebne a z niektorých sôch som mal až strach. Desivé ich robilo najmä to, že to boli väčšinou postavy vysoké asi meter a vyzerali skutočne živo. Niektoré mali štyri ruky, niektoré slonie hlavy, niektoré zelenú či modrú pokožku. Naozaj som len čakal, kedy sa pohnú. Ale niektoré boli aj celkom vtipné, ako napríklad koza s kozami a krídlami a so ženskou hlavou 🙂
Už bol podvečer, takže som sa radšej s predstihom vrátil naspäť, aby sa neopakoval scenár z predchádzajúceho dňa. Taxikár síce nevedel kde presne chcem ísť ale požičal som mu mobil s navigáciou, takže sme v pohode trafili. Večer už sme len posedeli na pláži pri biliarde, ráno som sa zbalil a opäť som sa vydal cestou naproti času smerom Austrália.
Tento príspevok už som dopísal v Melbourne, som tu už týždeň a zatiaľ je tu výborne. Ale o tom až nabudúce, asi až keď sa vrátim na Slovensko, lebo nemám teraz toľko času na písanie. Aj fotky popridávam až neskôr, nechce sa mi v tom teraz prehrabávať lebo už som ich urobil niekoľko stoviek… Zatiaľ čaute 🙂