Stretnú sa Slovák, Čech a Poliak v Peru a porovnávajú si chujov. Znie to ako začiatok neslušného cestovateľského vtipu ale mne sa to skutočne stalo. Ako to skončilo? A kto ho mal najväčší? Ak ešte nie si znechutená/ý, tak čítaj ďalej. A na konci článku nájdeš aj fotografiu.
Cestoval som po Južnej Amerike, konkrétne v Peru a zhruba po dvoch týždňoch som dorazil do mesta Arequipa. Ako obvykle som si zabookoval jedno z tých najlacnejších ubytovaní. Väčšinou to padne na nejaký hostel, kde zdieľam izbu s ďalšími cestovateľmi ale tentokrát sa mi podarilo nájsť vlastnú izbu za pár solov (peruánska mena). Izbu som našiel cez Airbnb a bol to vlastne veľký dom, kde majitelia prenajímali niekoľko samostatných ale aj zdieľaných izieb.
Bol som ubytovaný na prízemí a oproti cez chodbu bola menšia kuchyňa, kde mi pani domu Anita povedala, že sa večer môžem zastaviť na čaj. Vyrazil som teda do mesta obzrieť si ešte nejaké pamiatky a niečo zjesť. V Peru som často jedával ceviche a na miestnom trhu som ho ochutnal aj vtedy. Je to typické peruánske jedlo zapísané aj na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Ceviche sa bežne pripravuje zo surovej ryby v citrusovo-čili omáčke s pečeným sladkým zemiakom a kopou červenej cibule. To je základ, ktorý som spozoroval v každom ceviche. Každé bolo ale špecifické, pretože niekde k tomu pridali aj ďalšie morské plody, šalát alebo canchu – opekané kukuričné zrná. To ste vedeli, že kukuričné zrná sa dajú opekať bez toho, aby sa z nich stal popcorn?
Čo vidieť v Arequipe?
Mesto Arequipa leží v nadmorskej výške okolo 2400 metrov nad morom a má krásne historické centrum. Poviete si, že v takej výške to bude asi len nejaká dedinka ale nedajte sa zmiasť. Žije tam viac ako milión ľudí. Ja som si tam za dva dni pozrel, čo sa dalo a zaujalo ma hneď niekoľko pamiatok.
Katedrála na námestí Plaza de Armas
Katedrála v Arequipe sa nachádza na hlavnom námestí Plaza de Armas, čo doslova znamená námestie zbraní. Je to veľmi častý názov hlavného námestia v mestách kdekoľvek v Južnej Amerike, Španielsku ale aj na Filipínach. Katedrála je obrovská a krásna ale videl som ju iba zvonka. Prvý krát v živote sa mi stalo, že ma nepustili do kostola, pretože som mal kraťase = odhalené kolená. Toto je bežné v moslimských aj budhistických svätostánkoch ale v kostole som sa s tým dovtedy nestretol. A to som ich navštívil už desiatky.
Námestia v Južnej Amerike sú väčšinou štvorcové, veľké a vždy sa tam niečo dialo. Kdekoľvek som prišiel, nech bol piatok, víkend alebo obyčajný pracovný deň, tak na hlavnom námestí sa to hemžilo ľuďmi a prebiehala nejaká akcia. Módna prehliadka, rapový battle, trhy, náboženské rituály, vojenské prehliadky, školské akcie, tanečné vystúpenia alebo napríklad aj protesty.
Kláštor Santa Catalina
Vstup do tohto kláštora bol spoplatnený a vyšlo to niečo viac ako 10€ ale rozhodne to stálo za to. V jeho útrobách som sa prechádzal niekoľko hodín. Na prvý pohľad koloniálna architektúra tohto komplexu je spojením španielskych aj miestnych prvkov, výsledkom čoho je pozoruhodná lokálna tvorba. Pôvodné budovy boli zničené častými zemetraseniami, takže terajšiu podobu dali kláštoru mnohé prestavby a ten sa tak stal akousi „knihou vzorov“ koloniálnej architektúry celej Arequipy.
Múzeum Santuarios Andinos
Múzeum bolo založené v roku 1996 a sú v ňom vystavené artefakty z ríše Inkov, ktoré boli nájdené v horách v južnom Peru. Inkovia v týchto horách obetovali deti bohom, aby si zaručili lepšie počasie či úrodu. Boli obetované aj pri príležitosti vymenovania nového vládcu, jeho smrti a iných významných udalostiach. Rituál obetovania detí nazývali Capacocha.
Keďže deti obetovali na vrcholoch hôr kde neustále mrzne, tak ich telá sa zachovali vo výnimočnom stave. Jednou z najlepšie zachovaných múmií (vôbec na svete) je Juanita. Objavil ju v roku 1995 antropológ Johan Reinhard s jeho kolegom z Peru Miguelom Záratem. Na nasledovnej fotografii môžete vidieť ako vyzerá Juanita dnes, presne ako som ju mohol vidieť aj v múzeu. Medzičasom bola rozbalená, prešla si cestou do USA na rôzne skeny a vystavovali ju aj v Japonsku. Aktuálne je vo vitríne kde má presne také isté podmienky aké by mala na vrchole hory. Je zmrazená. V múzeu bolo zakázané fotografovať, takže všetky nasledovné fotky sú z internetu.
Keď Juanitu obetovali, mala asi 12 až 15 rokov. Bolo to niekedy v rokoch 1450 až 1480. Rituál obetovania Capacocha bol vcelku brutálny. Deti, ktoré boli zvolené na tento rituál museli byť najskôr fyzicky pripravované, aby zvládli výstup na hory vysoké aj viac ako 6000 metrov. Juanitu našli na vrchole hory vysokej 6288 metrov nad morom.
Deti Inkov v tom čase jedli najmä stravu založenú na zelenine či zemiakoch ale pred rituálom dostali viac výživné a v tom čase „nóbl“ jedlo ako mäso či kukuričný škrob. Okrem toho, šesť až osem týždňov pred rituálom boli v podstate nonstop zdrogované a omámené alkoholom. Dávali im koku a chichu. Deti však nezomreli na predávkovanie ale po tvrdom údere do hlavy. V okolí každého dieťaťa sa našlo aj niekoľko rituálnych predmetov. Napríklad malé bábiky, ktoré predstavovali dieťa samotné. Bábiky aj deti boli oblečené rovnako. Juanita bola zahalená v červeno-bielom rúchu, podobne ako aj jej bábika a je to iba zhoda okolností ale presne tak vyzerá aj vlajka Peru.
Iba pár týždňov po mojej návšteve múzea dokonca skupina Peruánskych a Poľských vedcov spoločne so sochárom a archeológom zo Švédska vytvorila jej podobizeň. Trvalo to približne 400 hodín a toto je výsledok ako približne Juanita skutočne vyzerala.
Návšetva tohto múzea bola silným zážitkom a keď sa niekedy vyberiete do Peru, tak okrem Machu Picchu by ste určite nemali obísť ani toto miesto.
Mundo Alpaca
Toto múzeum je ukážkou spracovania a výroby vlnených produktov, ktoré majú svoju históriu už za čias Inkov. Okrem toho tu nájdete aj výbeh s lamami a alpakami. Vstup je zdarma a naučíte sa tu všetko podstatné o vlne z týchto zvierat. Dozviete sa tu zaujímavé informácie aj o najjemnejšom vlákne na svete, ktoré sa vyrába z Vicuñe. Vicuña je príbuzná lamy a žije vo vysokohorských polohách v Andách. Jej vlna je veľmi cenná, pretože je jej málo a strihať sa môže iba každé tri roky. Okrem toho Vicuñe sa nechovajú ale musia sa chytať vo voľnej prírode ako divoko žijúce zvery. Vicuña je národným zvieraťom Peru a objavuje sa aj v národnom embléme.
V múzeu nájdete aj obchod s výrobkami z vlny, ktoré tu predávajú pod značkou Sol Alpaca. Ale pripravte sa, že ak si budete chcieť domov odniesť nejaký ten svetrík, tak do peňaženky budete musieť načrieť trochu hlbšie.
Vtip
Po prehliadke mesta som sa večer vrátil na ubytovanie. Anita bola v kuchyni, niečo varila a pozvala ma na spomínaný čaj. Na stôl nachystala aj sušienky. Chvíľu sme sa rozprávali o cestovaní, pretože ona tiež predtým cestovala. Pochádza z Taiwanu ale muža si našla až v ďalekom Peru. Na ubytovanie dorazil poľský pár a prisadli si k nám. Netrvalo dlho a už s nami sedeli aj dvaja mladí chalani z Česka. Konverzácia prebiehala anglicko-poľsko-česko-slovensky-španielsky 🙂 Vymieňali sme si cestovateľské zážitky a nejako prišla reč aj na jedlo. Vravím, že najradšej mám kórejskú a indickú kuchyňu. V tom Anita otvorila chladničku a vybrala kimchi. Moje najobľúbenejšie kórejské jedlo. Veľmi rád som sa nechal ponúknuť.
Bavili sme sa samozrejme aj o peruánskom jedle. Kto už bol v Peru, tak určite počul o pečených morských prasiatkach. Tam klasika na tanieri, u nás domáci miláčik. A tak sme tam sedeli reprezentanti troch národov zo strednej Európy, a namiesto klasickej debaty o horalkách, pive a politike sme sa ocitli v diskusii o veľkosti cuyov. Cuy (čítaj kuj) je totiž miestny názov pre morské prasa.
Držal som v ruke telefón a našiel som tam fotku z môjho obedu spred pár dní a vravím: „Look, my cuy was pretty small. There was barely any meat.“
V tom vytiahol telefón aj chalan z Česka a kontruje: „Check out this picture of my cuy, it was big, black, and a bit burned.“
Poliak sa tiež nenechal zahanbiť a ukazuje nám na fotke jeho cuy.
Nastal výbuch smiechu. Dievčina z Poľska, partnerka muža s najväčším cuyom na fotke, sa začala smiať a po poľsky nám vraví: „To jest jak z jakiegoś dowcipu, gdzie przychodzi Czech, Słowak i Polak i porównują sobie chuje.” Sprvoti bežná diskusia o kulinárskej špecialite sa tak celkom rýchlo zmenila na jeden z tých vtipných momentov, ktoré mi budú pripomínať cestovanie v Peru. Jediná, ktorá sa vôbec nesmiala, bola Anita, pretože túto hru slov cuy = chuj nemohla samozrejme pochopiť.
Cuy
Tí, ktorí ste sa dostali až sem, určite netrpezlivo čakáte na fotografiu môjho… morského prasiatka. Ochutnal som ho v meste Huaraz a chutilo skoro ako pečené kura. Akurát, že ten môj cuy bol iba polovičný – pozdĺžne rozrezaný a naservírovaná bola iba jeho jedna polovica. Mäsa na ňom teda bolo pramálo ale aspoň koža bola chrumkavá. Cuy bol podávaný so zemiakmi a nezabudol som si objednať ani Inca kolu, čo je peruánska verzia Coca Coly.
Ťukni sem ak chceš vidieť pečené morské prasiatko
V Peru, na opačnom konci sveta, niekde v úplne náhodnom dome sa pri stole stretlo šesť ľudí z rôznych krajín. A piati z nás sme boli v podstate geografickí susedia, ktorí by sa doma určite nestretli ale osud nás všetkých zavial práve do Peru. Hovorí sa, že svet je obrovský ale zároveň si myslím, že je omnoho menší ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a práve vďaka cestovaniu sa v ňom cítime slobodnejší a viac prepojení. Sloboda nám dáva možnosť cestovať. Ale až cestovanie nám dá pocit slobody.