Ležím v posteli, počúvam hudbu a práve som sa rozhodol, že si budem písať cestovateľský denník. Už po prvej vete prichádzam ale na to, že to nebude až také ľahké, lebo po prvé, sformulovanie predchádzajúcej vety mi trvalo asi päť minút a po druhé, ešte som toho veľa neprecestoval 🙂 Časom sa snáď v oboch činnostiach budem zlepšovať.
Na začiatok vysvetlím prečo, pre koho a prečo, to budem všetko dokumentovať. Odpovede sú celkom jednoduché. Preto, lebo mám slabú pamäť a keď budem starý a mrzutý dedko, aby som mal na čo spomínať. Pre všetkých mojich kamarátov a priateľov, pre rodinu, aby som sa s vami podelil o moje zážitky, fotografie, skúsenosti a všetko to, čo ma postretne popri túlaní sa svetom. Pre ostatných okoločítajúcich, aby som sa pochválil.
Ešte sa pristavím aj pri názve tohto blogu lebo v adrese je to všetko pokope, tak aby nedošlo k nedorozumeniu. Medzi nesprávne interpretácie názvu môjho blogu patria:
Za pisky cestovateľaZápisky cestov a teľa
Jediný správny názov môjho blogu je – Zápisky cestovateľa
Pre tých, ktorý ma nepoznajú, by som sa mal ďalej asi predstaviť. Volám sa Roman, som vyštudovaný inžinier v obore strojárske technológie a momentálne pracujem ako konštruktér v Tepličke nad Váhom. Keď náhodou nepracujem, tak rád snívam, bicyglujem, surfujem (zatiaľ na internete), sledujem filmy, hrám tenis a cestujem (prstom po mape). Zatiaľ!
Aby som začal s tréningom písania blogových príspevkov, tak si teraz trochu zaspomínam na svoju prvú veľkú cestu, ktorú som zažil ešte v júli 2013, keď som navštívil Japonské mesto Nagoya. Ale keďže to bola cesta služobná a bol som so šéfom (kórejcom) a celý týždeň od rána do večera sme len sedeli v zasadačke a riešili pracovné záležitosti, tak nezostal čas na nič iné. Japonci nás jeden večer pozvali na večeru do klasickej japonskej reštaurácie, kde sme si dali rôzne miestne špecialitky ako surové ryby s wasabi či saké. To sme pili tradičným japonským spôsobom. Každý dostal najskôr malú čiernu drevenú misku so štvorcovým prierezom, do ktorej sa potom vložil poldecák. Saké sa potom nalievalo do poldecáka až cez okraj začalo pretekať do drevenej misky, ktorá sa zaplnila tiež až po okraj. Vypil sa najskôr poldecák a potom sa vypil zvyšok z misky. Pamätám si, že šéf už mal toho vtedy celkom dosť, lebo on veľa toho neznesie a začal tam rozhadzovať rukami, do všetkých navôkol nimi udieral, rozlieval poháriky a padal mu príbor z ruky. Keď nám potom doniesli do stredu stola nejaký japonský vývar, vedľa položili nakrájanú slaninku a nejaké morské chaluhy a chceli nám ukázať ako to u nich tradične varia a servírujú, tak sa hlavnej úlohy zhostil môj šéfko a všetkým vytrel zrak tým, že to všetko hodil do toho vývaru a povedal, že takto sa to robí u nich v Kórei.
Ďalší večer sme sa vybrali najesť sami ale keďže sme to tam nepoznali, tak sme asi hodinu chodili a hľadali nejakú normálnu reštauráciu. Tú sme nenašli a nakoniec sme skončili v nejakom čínskom bistre. Naspäť sa nám už veľmi nechcelo kráčať, tak sme hľadali taxík. Spýtali sme sa skupinky ľudí, ktorá práve vychádzala z reštaurácie (predtým sme tú reštiku samozrejme nenašli). Bola to celá rodinka so starými rodičmi aj deťmi. Prišli na dvoch autách a tak sa hneď ponúkli, že nás odvezú. Oni sa všetci natlačili do jedného auta, nás posadili do druhého a slečna nás odviezla až k areálu firmy, kde sme mali ubytovanie. Babka nám ešte dala aj po jednej žuvačke 😀
Posledný deň mal byť voľnejší a sľubovali nám, že si stihneme ísť pozrieť aj Nagoya Castle. Nevydalo, škoda. Pracovali sme do 19:30. Zatiaľ jedinú takto vzdialenú pracovnú cestu som si teda užil najmä v kancli. Rysujú sa však ďalšie možné projekty v spolupráci s Japoncami či Rusmi, tak uvidíme kam ma pracovný vietor zaveje nabudúce. Spomínala sa aj viac týždňová robota v Kórei, tak som zvedavý na koho to vyjde, keďže konštruktéri sme vo firme momentálne dvaja Slováci, jeden Francúz a jeden Kórejec.
Ale kam sa chystám tento rok, že som si založil cestovateľský blog? Už o pár dní odlietam do austrálskeho Melbourne splniť si jeden z mojich snov – navštíviť jeden z tenisových turnajov veľkej štvorky – Australian Open. Teraz, keď tam mám dvoch kamarátov, Vila a Vaša, tak je to ideálna príležitosť sa tam konečne ísť pozrieť. Letenky sú booknuté, vstupenky na tenis kúpené, takže 12.januára môžem vyraziť. Turnaj sa začína 19.januára, takže cestou tam mám ešte pár dní čas, aby som navštívil aj ďalšieho kamaráta na cestách. Spolužiak zo strednej Majo pracuje v Kuala Lumpur, takže na 4 dni sa zastavím aj tam. Výlet bude dúfam stáť za to, lebo si naň miniem celú dovolenku. Už v januári 😀 Ostane mi ešte asi 6 dní, ktoré som si ušetril z minulého roku ale to nie je až také zlé, pretože tento rok to dúfam v práci konečne zabalím a vydám sa niekedy na jeseň na Nový Zéland. Snažil som sa tam dostať už minulý rok, ale po 100 vízach pre Slovákov sa len tak zaprášilo a už po 3 minútach boli všetky fuč. Konkrétne sa jedná o ročné working holiday víza, ktoré umožňujú popri cestovaní si niečo aj privyrobiť. Tento rok by sa mala kvóta 100 miest otvoriť opäť niekedy v apríli ale keďže formulár mám už vyplnený z minulého roku, šance, že sa mi to teraz podarí sú o niečo väčšie. Uvidíme. Každopádne sa tam pôjdem pozrieť asi aj ak working holiday víza nezískam ale iba na tri mesiace cez visitor víza.
Cestovateľských snov mám samozrejme viac ale nateraz si veľké plány ešte nerobím, pretože najskôr sa musím vrátiť živý a zdravý z Austrálie, teraz keď tam tie lietadlá miznú a padajú, pretože z Kuala Lumpur do Melbourne poletím práve so spoločnosťou Air Asia, ktorej lietadlo sa pred pár dňami zrútilo. Držte mi teda palce 🙂
Na záver môjho prvého blogového príspevku pridám ešte vetu z môjho prvého koláčiku šťastia, ktorý som si včera otvoril:
„Doors will be opening for you in many areas of your life.“
Som zvedavý 😀