Rakiura Great Walk
Nový Zéland ponúka nespočet krásnych turistických trás, ktoré svojou rozmanitosťou dokážu osloviť široké spektrum ľudí. Od jednoduchých a krátkych prechádzok v parkoch či močariskách, cez poldňové výlety v horách alebo lesoch až po tie celodenné a náročné ba aj viacdňové túry Novozélandskou divočinou. A práve na jednu takúto trojdňovú túru sme sa vydali počas nášho cestovania po južnej časti južného ostrova. Kvôli tomuto výletu sme sa však museli preplaviť ešte južnejšie, na tretí najväčší ostrov Nového Zélandu, Stewart Island. Tam sa totiž nachádza jeden z deviatich naj trekov na Novom Zélande. Ďalšie tri z týchto „Great Walks“ sa nachádzajú na severnom ostrove a päť je na južnom ostrove. A čím sú tieto treky také výnimočné? Nuž, je to jednoduché. Zažijete a uvidíte na nich to najlepšie a najkrajšie z prírody Nového Zélandu. To je tá svetlá stránka. Horšie už je to s cenami 🙂 Keďže sú to pomerne dlhé treky, tak sa nevyhnete nocovaniu v stanoch či chatách. Šesť z deviatich great walks má cenu za osobu/noc v horskej chate v rozmedzí 22-32$. A tie tri naj treky stroja 54$ za osobu/noc. Samozrejme, ak si chcete daný trek naozaj užiť, určite ho neprebehnete za deň či dva, takže tých nocí strávených pod stanom alebo v chate bude určite viac. Do toho musíme započítať aj dopravu, pretože niektoré treky sa nachádzajú v naozaj odľahlých miestach a hoci vy prejdete pešo „iba“ 30 kilometrov, autom či autobusom to môže byť z cieľa späť na začiatok 300 kilometrov. Plus napríklad na štart takého treku v Milford Sound sa musíte dopraviť loďou. Jeden takýto výlet vás teda môže vyjsť na pekných pár stoviek dolárov. A nesmiem ešte zabudnúť na to, že miesta v chatkách si musíte rezervovať aj niekoľko mesiacov vopred. Ale čo vám poviem, jednoducho to za to stojí!
My sme si naplánovali náš prvý great walk na tri dni a rezervovali sme si tú lacnejšiu variantu spania v stane za 6$ za osobu/noc. Doprava trajektom na Stewart Island nás vyšla 130$ za osobu za spiatočnú plavbu + 16$ za parkovné v prístave (od novembra 2016 pôjdu ceny o pár dolárov vyššie).
Trajekt vyrážal o pol desiatej ráno a približne o hodinku sme boli na druhej strane úžiny Favoux, ktorá oddeľuje Stewartov ostrov od zvyšku Nového Zélandu. Mraky a hustá hmla nám bránili vo výhľade, takže toho dňa sme si Slnka a krásnych výhľadov veľmi neužili. Po krátkom poučení v miestnom infocentre o možných nástrahách a detailoch treku sme vyrazili.
Prvý deň sme prešli necelých 15 kilometrov z prístavu v mestečku Oban až do stanovej oblasti pri chate North Arm. Keďže v posledných dňoch pršalo, v lese to aj tak vyzeralo. Samé blato! Nuž, boli sme predsa v dažďovom pralese. Našťastie celý trek je rovinatý, takže nehrozilo pošmyknutie sa do žiadnej rokliny či pád z útesu 😀 Maximálne sme mohli padnúť na zadok do blata, čo sa nám… nestalo. V infocentre nám povedali, že sa nemáme snažiť blatu vyhýbať či obchádzať ho, aby sme zbytočne netvorili novo vyšľapané cestičky v tomto jedinečnom ekosystéme. Zo začiatku som to samozrejme ignoroval, nechcel som byť predsa celý od blata. Ale keď už som aj napriek rôznym skratkám a obchádzkam aj tak vždy skončil v blate, tak som neskôr už šlapal rovno za nosom blato neblato 😀 Najviac si to samozrejme odniesli moje turistické boty.
Aby toho nebolo málo, poobede začalo pršať ale v pralese sme to veľmi nepociťovali, keďže husto rastúce stromy boli skvelým dáždnikom. K prvému čekpointu sme dorazili po viac ako piatich hodinách turistikovania. Na mieste už boli rozložené dva či tri stany a tak sme veľmi nezaháľali a postavili aj ten náš. Bolo to druhý krát čo som ten stan vôbec rozložil, odkedy som ho dostal pri kúpe auta ako bonus. Bol som síce oboznámený s tým, že nie je bohvie ako kvalitný ale žiadny iný sme nemali, tak sme to riskli. Pár dní predtým sme ho rozložili po prvý krát, keď sme testovali, či je vodeodolný. Vylial som na neho fľašu vody, tá do vnútra nepretiekla, takže sme si povedali, že je to oukej. Ale keď na neho v lese pršalo dve hodiny v kuse a začal premokať, mali sme problém 😀
Bolo podvečer a stmievalo sa, takže návrat do prístavu nepripadal do úvahy. Šlapať ďalších päť hodín naspäť by aj tak nebolo riešenie, keďže neviem ako by sme o polnoci hľadali ubytovanie. A trek sme chceli tak či tak dokončiť. Našťastie tam bol prístrešok, ktorý bol pôvodne určený na varenie, či spoločné posedenie nocujúcich turistov ale v tomto nečase boli aj tak všetci zalezení v stanoch, takže sme náš stan presunuli tam. Zem tam nebola veľmi rovná, takže sme ho museli postaviť čiastočne do kaluže, takže už sme nenaberali vodu iba z vrchu ale aj zospodu. Aspoňže karimatky sme mali nepremokavé, takže to až taký veľký problém nebol.
Našu prvú noc v divočine sme nakoniec úspešne prespali bez utopenia sa. Spali sme v oblasti ostrova, kde sme mali jedinečnú možnosť vidieť vo voľnej prírode symbol Nového Zélandu, vtáka, ktorý nevie lietať – Kiwi. To sa nám bohužiaľ nepodarilo, pretože Kiwi sú aktívny najmä v noci a celú noc pršalo, takže sa nám akosi nechcelo opäť brodiť blatom v úplnej tme. Museli by sme ísť niekoľko kilometrov naspäť, do oblasti kde by sme mali väčšiu šancu ich uvidieť. Tak snáď nabudúce. Za zmienku snáď ešte stojí fakt, že v tento deň sme sa nachádzali najbližšie k Južnému pólu ako kedykoľvek predtým. Vzdušnou čiarou to bolo „iba“ 4805 kilometrov. Len pre zaujímavosť, najbližšie k Severnému pólu som bol v Helsinkách na letisku, kde som prestupoval na let do Japonska a bolo to približne 3310 kilometrov.
Na druhý deň ráno nás čakalo dôležité rozhodnutie. Vrátime sa späť alebo pôjdeme ďalej aj s našou „nepremokavou ponorkou“ a riskneme aj ďalšiu noc? Predpoveď počasia nebola priaznivá a malo opäť pršať. Rozhodli sme sa pokračovať a že po ceste niečo vymyslíme. Vašo to chcel najskôr risknúť a prenocovať opäť v mokrom stane s rizikom, že zmokneme ešte viac ale nakoniec sme sa rozhodli, že to prejdeme v ten deň až do cieľa v prístave. Z trojdňovej túry sme si teda spravili dvojdňový cezpoľný beh 😀 S plnou poľnou sme sa teda odhodlali odšlapať zvyšných 27 kilometrov a dúfať, že v prístave budeme pred piatou, kedy odchádza posledný trajekt a dúfať, že nám dovolia sa nalodiť, aj keď sme spiatočné lístky mali rezervované až na ďalší deň.
Ako zázrakom sa počasie počas dňa umúdrilo a dokonca sme videli Slnko. Na modrej oblohe! To však ale naše rozhodnutie neovplyvnilo, pretože v dažďovom pralese sa počasie môže zmeniť veľmi rýchlo a stan sme aj tak mali stále naprd. Aspoň sa nám lepšie kráčalo a konečne sa nám z pobrežných oblastí treku ponúkali aj nádherné výhľady na priliehajúce zátoky s modrou morskou vodou. Prešli sme aj niekoľko mostov a časť trasy viedla dokonca po pláži. To už sme sa blížili ku koncu treku a časovo to vyzeralo sľubne – trajekt nám hádam neujde. Na konci pralesnej časti bolo ešte pár informačných tabúľ o histórii Stewartovho ostrova a potom nás čakali už iba 4 kilometre po asfaltke až do prístavu. Prišli sme včas, stihol som ešte poslať aj pohľadnice a na trajekt nás v pohode zobrali aj bez prebookovania.
Náš prvý Great Walk sme teda úspešne absolvovali a aj keď nevyšlo všetko podľa predstáv bol to určite skvelý zážitok s opäť skvelými výhľadmi a nespútanou pralesnou divočinou. Stewartov ostrov ponúka okrem tejto trasy ešte dva zaujímavé okruhy, severný a južný, jeden dlhý 125 a druhý 72 kilometrov, takže keď budeme mať poriadny stan, možno sa sem ešte niekedy vrátime 🙂
